Zákon o BOZP ani žiadne z doterajších opatrení nariadených orgánmi štátnej správy neustanovili zamestnávateľovi povinnosť testovať zamestnancov na ochorenie COVID-19.
Napriek tomu, výdavky (náklady) vynaložené na testovanie zamestnancov si môže zamestnávateľ zahrnúť do daňových výdavkoch ale iba v týchto 2 prípadoch:
- v prípade ak zamestnávateľovi pracovná zdravotná služba (PZS), ktorá vykonáva zdravotný dohľad odporučí testovanie zamestnancov na ochorenie COVID-19.
Pozn. pre zamestnancov ide o nezdaniteľný príjem, neplatia z neho daň ani odvody.
- v prípade ak zamestnávateľovi pracovná zdravotná služba (PZS), ktorá vykonáva zdravotný dohľad nedá odporúčanie testovať svojich zamestnancov na ochorenie COVID-19, môže si dať výdavky na testovanie do daňových výdavkoch ak budú splnené podmienky podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Tzn. výdavky na testovanie budú pre zamestnancov znamenať nepeňažný príjem, z ktorého odvedú daň aj odvody. Pozor, musia sa na tom dohodnúť, napr. v prac. zmluve.
Výdavky na testovanie iných osôb, ktoré nie sú zamestnancami (napr. SZČO, zamestnanci iného zamestnávateľa…) nie je možné zahrnúť do daňových výdavkov zamestnávateľa. Nespĺňajú ustanovenie zákona o dani z príjmov (§ 2 písm. i), nemožno ich považovať za výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov zamestnávateľa. Ide o ich osobný výdavok.
Ak zamestnávateľ zabezpečil testovanie súčasne aj pre vlastných zamestnancov a aj pre osoby, ktoré nie sú jeho zamestnancami, a tieto náklady mu boli vyfakturované v úhrne za všetky testované osoby, zamestnávateľ by mal časť z predmetných nákladov pripadajúcu na osoby, ktoré nie sú jeho vlastnými zamestnancami, preniesť na tieto osoby (napr. refakturáciou).
Zdroj financnasprava.sk
